TLAČIVÁ
Prihláška
V poslednom čase sa udialo...
Halloween 13.10.
Stretli sme sa pred klubovňou, keďže ešte nebolo 16:30 Cyril nás nechcel pustiť dnu. Čakali sme ja , Cvikla, Blonďák, a Viťo s Vraťom, onedlho prišli aj ostatný. Celá naša pirátska skupina teda vyzerala takto: Ja , Cvikla, Blonďák, Viťo, Vraťo, Jerguš, Adam a Paťo. Registrovali sme sa a po krátkom "príhovore" na začiatku sme začali hrať hry.
1. bola hra Cukor káva čaj rum bum (myslím že netreba predstavovať)Kde preliezli 4 z 8 člennej grupy.
2. bola hra osobnosti kde sme mali pomenovat príšery čo sme zvládli
3. bola stolná hra labyrint kde sme mali nájsť danú vec a jeden "ťahal" a mal zaviazané oči (Vraťo :) a my sme ho mali navigovať
4. ďalšia bola hra kde sme mali za úlohu vylakať a potom bez prestávka kričať
5. bola hra kde sme mali vziať klúč, prejšt prekážkami, otvoriť skrinu a do toho tancovat na hudbu (Stará mama od Karpiny ktorú nám zahral Lepo) a to všetko po tme, a ako by toho nebolo dosť tak Paťo hodil klúč Blonďákovi, ten ho nechytil a museli sme aj hladať klúč
6. poprosiť ľudí vonku aby nam nakreslili Slnko na papier, kde mal Paťo skvelý nápad ísť do reštaurácie
7. Jeden hral príšeru a ostatný sme hádali akú, mal ukázať bez zvuku kde Paťo prvé čo spravil tak zavíjal :)
To všetko sme spravili a šli sme na občerstvenie. Z nudy sme sa snažili dať si čo najviac chrumiek do úst kde som si ich nadžgal 32 a potom som sa skoro .. to je jedno :) O chvíľu bolo vyhodnotenie kde sme zistili že sme prvý, dostali sme cenu sporiteľničku a čokoládu Forte (ktorá záhadne zmizla). Ešte sme aj zahrali vystúpenie , kde nás obchodníkov, (mňa a Cviklu) prepadli piráti a mali sme 4 varianty:
1. Piráti nas zabijú a okradnú
2. V obrane postrielame pirátov
3. Ukradneme pirátom loď
4. Opijeme sa všetci spolu
Po scénke už bol koniec, začala oslava roverov a my sme sa pobrali domov.
Martin
Ako Pán Galán so svojou patrolou hľadal Fantóma 19.10.
Keďže 104.zbor získal tajné informácie, že má prísť Fantóm do Bratislavy priamo z Prahy, tak sme sa teda podvečer stretli pred starým SND a bolo nás dosť (73 ľudí z 12 zborov). Dozvedeli sme sa, že Fantóm má skvelé maskovanie, a keď ho aj stretneme, ani vo sne by nás nenapadlo, že je to on... Prišla prvá správa (niečo ako, že je pri Michalskej bráne) a začala honba na Fantóma.
Keď po celom týždni unavení väčšinou roveri, rozdelení do 15 tímov , zistili, že hra už začala, rozbehli sa smerom k michalskej bráne. Náš 6-členný tím sa ako vždy neponáhľal a kľudným tempom s vedomím, že o nič nejde a aj tak vyhráme, inak by sme do toho nešli, sa na radu Majky Ká., obzerajúc si okolitých ľudí, vydal po Hviezdoslavovom námestí. Prišla ďalšia správa (že sa presúva na Hviezdoslavove námestie). Super, tam sme akurát boli. Počkali sme na rohu Strakovej, kadiaľ mohol prísť a sledovali okolie. Mladý manželský pár s kočíkom bol síce podozrivý, ale skonštatovali sme, že to až také premakané mať nemôžu, a tak sme ich neotravovali nemiestnymi otázkami. Chvíľu na to som spozoroval podozrivého chlapíka. Celý v dlhom a čiernom (dlhé čierne vlasy, dlhý čierny kabát, ...).
Poviete si v piatok večer v centre Bratislavy nič neobvyklé. Ale predsa papierik, ktorý držal v ruke bol podozrivý. Spĺňal moju predstavu o tom ako by sa táto hra napríklad dala organizovať. Fantóm by mal napísané, kde má kedy ísť a člen organizačného tímu, ktorý by mal akurát SMS-ky zadarmo by rozposielal správy o jeho pohybe. A keď sa opäť pozrel papierika zamieril som k nemu. Spýtal som sa ho, či: „Má Fantóm rád bryndzové halušky?“ (špeciálnu otázku). On nato „Áno, teda nie“, pozrel do papiera, čo nám má povedať a povedal „Nie, pražské bifteky.“ (špeciálna odpoveď). Dal nám papierik s poradovým číslom, koľkí v poradí sme ho odhalili a už sme vedeli, že sme vyhrali. Bola tam totiž jednotka.
Mestskú hru sme teda mali za 5 minút vyhranú a keďže do vyhodnotenia bolo ešte kopa času, vybrali sme sa oslavovať. Na víťazov (ale vlastne na všetkých) čakalo prekvapenie. Bol to účastnícky diplom pre každý tím, plus sladké odmeny, či už prírodného alebo umelého charakteru, pre tých najlepších. Hra sa ukončila poďakovaním organizátorom za vydarenú hru a o chvíľu už všetci smerovali svojimi cestami.
Jožin
Výlet s nováčkovskou 13.10.
Zišli sme sa pred klubovňou a vyrazili smer Rača, odtial sme išli na Panovú lúku. Cestou som tam so Slonom skladal nováčkovskú skúšku. Osatní hrali schovávačku. Mali sme nádskok ale predbehli nás pri skpšaní uzlov. Dorazili sme za nimi na lúku kde som ja s Cviklom urobili improvizovaé nosítka, na ktorých sme dvaja nosili Jerguša a štyria sme si trúfli odniest aj Ďasana:) Nakládli sme si oheň a najedli sa, Lepo si ohrieval v ešuse vodu na Kung Pao kde Adam (mladší) poznamenal že mu "horí kalich". Na lúke sme si zahrali šatku. Cestou naspäť sme hrali všetci schovávačku kde sa mne a Timovi podarilo ľahnúť si do žihľavy. Cestou naspäť Jerguš zistil, že nemá mobil a odznak. Pobrali sme sa do klubovne na pár minút, kde sme hrali Kloboučku hop a potom sme sa pobrali domov.
Martin
Úsvit skautingu 1.8.
... na tábore padla reč (ktorá ma veľmi potešila), že aj náš zbor by sa mohol zapojiť do osláv 100-ročnice skautingu, však skauting nám dal veľa, tak si to zaslúži :)
... a tak akcia ohlásená len 24 hodín dopredu, resp. celých 100 rokov ;-), sa mohla začať:)
... utorok, Deň Dé, sme sa stretli pred klubovňou, trošku posunuli odchod a pobrali sa pod stanicu, kde nás čakal zvyšok zboru – oranžové táborové tričká a kadejaké iné ;-), na veľké prekvapenie sa nás spolu zozbieralo 21, čo je úžasný počet:) ...sme sa teda s batohmi pobrali pešo ku Kamzíku (skoro Kamzíku:), obsadili si lúčku s altánkom a ohniskom a mohli sme začať pripravovať táborák a drievko naň... prípravy na večerné opekanie sme mali spríjemnené gitarou, ktorá samozrejme nemohla chýbaťJ o malú chvíľočku už všetci vybaľovali špekačky, klobásku, slaninku a chlebíček (a aj papriky ;-)...na večeru sa k nám pridala ešte štvorica, takže fakt úctihodný počet:) ...a tak sme papkali, papkali, stmievalo sa, stmievalo, gitara hrala a spev sa niesol po celej Kolibe ...niektorí sa rozhodli (teda väčšina), že spánok predsa len neuškodí a tak rozložili karimatky a spacáčiky a šup, šup do postieľky:)... ale my, čo sme ostali celú noc hore, sme ich usilovne vyrušovali našim krásnym hraním a spievaním:) ...odbila 5-tá hodina, pomaličky, ale len pomaličky sa brieždilo, mesiac silno svietil a Šakalík sa rozhodol, že je čas všetkých zobudiť:) ...horko ťažko, ale predsa sme nakoniec vstali, so šatkami na krku postavení okolo ohňa sme spievali skautskú hymnu a obnovovali si skautský sľub ... a oslavy sa mohli začáááť:)... Bajuške všetko naj a zvyšok sa riešil balením a spaním:)... lenže niektorí sme boli zvedaví aj na východ slnka a tak sme sa vybrali na Somársku lúku a poviem vám, že sme neľutovali, lebo tak nádherný východ som ešte nevidela:)
No a čo bolo potom? Pobrali sme sa domov, lebo nás volal nový deň:)... Hej, skauti hor sa, dúfam, že oslávime aj budúci Úsvit skautingu;-)
Katy:)
Ako Jožko eSz išiel na prepad 19.7.
Istý Jožko zasa raz neodolal volaniu mladej slečny (ďalej len Baji), hoci vedel, že je prakticky zadaná, a s vidinou zaujímavého zážitku s ďalšou slečnou, tento raz pre zmenu teoreticky nezadanou, eM De (ďalej len Hladom), tváril sa že splní všetko čo jej na očiach vidí, tento raz šlo o prepad. Prezieravo nič nenasľuboval, ale toľko sa tváril, až vzbudil dojem, že je to jasná vec.
Najprv si to naplánovali na pondelok, ale nikoho nezohnal, takže to padlo. V utorok sa stretol s Hladom, Ikou, Maťom (inak všetci Bajiny spolužiaci) a ďalším kockáčom a prehodili reč o prepade. Ukázalo sa, že Maťo je úplný kockáč, psychouš no a nič viac. (sorry Maťo) Takže z plánovania prepadu vypadol (má alergiu :) ). Hlad s Ikou sa akosi nabudili, že nie sú predsa žiadne lamy, a že pôjdu na prepad v stredu.
Jožko mal síce prácu, ale nemohol odolať. Ešte v neskorých večerných hodinách sa dohodli, že slečny to tam pôjdu cez deň obzrieť a Jožko cez deň pracujúci sa s nimi stretne až o polnoci na kopci pri tábore.
Jožko sa ráno zobudil a nabehol do roboty (to aby si mohol takéto výlety cez pol Slovenska dovoliť). Ale čo sa nestalo. Asi o 9-tej mu zvoní telefón. Ika, že prepad sa ruší, lebo ona je zničená a Hladovi sa nechce ísť samému a potme čakať na Jožka. Je v šoku. Volá Hladovi, potvrdila správu, nedá sa presvedčiť. Jožko má hlavu plnú myšlienok, nemôže sa sústrediť na prácu a vtom mu príde správa od Baji, že sa naňho hnevá. No super. Zasa a zasa volá Hladovi a nakoniec sa rozhodne. Keďže doma povedal, že bude v noci preč, povedal si, že pôjde aj sám, síce príde o už spomínaný zážitok s Hladom(a nielen oň, ale to ešte nevedel), ale aspoň poteší Baju. Hlad použil najúčinnejšiu výhovorku akú mohol, spomenul nevôľu svojich živiteľov, aby sa ich najlepšia dcéra túlala po nociach s nejakým slušným kockáčom z Bratislavy. Jožko nemal slov, zatváril sa, že je to v pohode a v duchu dúfal, že taká šanca na spoločný zážitok ešte príde.
Do dediny, podľa ktorej sa volal tábor, prišiel Jožko o pol desiatej večer. Dal si síce originálnu, ale vzhľadom na lokalitu drahú kofolu (25,-) a aj tú mu mladé slečny dali do plastového pohára. Mali plno, lebo vonku bola tanečná zábava (večná škoda, že Hlad ostala doma, mohli si spolu zatancovať). Jožkovi teda nič iné neostávalo, len vykročiť do tmy a hľadať tábor. Teoreticky bol výborne vybavený, mal mapku s krížikom na mieste kde je tábor, vedel približne kde je vlajka, no ale prakticky ...Jožko vrelo odporúča ísť hľadať tábor potme s čierno-bielou mapkou neznámej mierky vytlačenou z internetu. No ale čo by Jožko nezvládol, je predsa nejaký orientačný bežec :). Ešte v podniku si za svetla naplánoval trasu a vydal sa do tmy.
Išiel, išiel, išiel. Každú chvíľku pozeral do mapy, stále sa mu to nezdalo. Asi po hodinke zistí na ktorej ceste je, a že cesta, ktorá na mape vyzerala ako lesná, je v skutočnosti asfaltka. No ale s tým s zmieril skôr ako s tým, že šlape už dlho a nikam ešte neprišiel. Pôvodný plán najkratšej cesty musel zmeniť, lebo odbočku prešiel už dávno, a tak putoval ďalej po ceste vymýšľajúc nové cesty. Nakoniec asi po 2 hodinách prišiel na zákrutu, ktorá bola aj v mapke a bola dosť ďaleko za táborom. Povedal si, že vybehne na kopec a z neho sa potom vráti do sedla. Tam bol totiž tábor, ktorý chcel prepadnúť. Ako povedal, tak aj spravil. Odbočil z asfaltky a vydal sa kolmo hore do kopca. Cestou, keďže zvážil, že aj tak je ďaleko od tábora, si svietil pod nohy. Až prišiel takto na jeden chodník a čo tam nevidí. Červenú fáborku (stužku, krepák). Spomenul si na Bajine slová, že majú cestu vyznačenú až do tábora a vydal sa po stužkách.
Tábor našiel. Niektorí ešte sedeli pri ohni, stráže osvetľovali celú lúku, no proste na to, že bola polnoc dosť rušný život. Kým sa Jožko po spomínanej ceste preplazil na opačný koniec lúky prešla polhodina. Tam bol krytý za stromami a mohol si v kľude prezrieť tábor. Videl tí-pka (indiánske stany), spomínaný oheň, stráže a pohyblivé svetlá vzadu. Myslel si, že tam majú latríny, keď tam všetci chodia, až neskôr sa ukázalo, že tam bola chata. Hangár v ktorom mala byť vlajka spolu s ďalšími deviatimi slečnami však nevidel. Povedal si, že musí ísť bližšie a tak sa ďalšiu hodinu a pol plazil popod stromy na kraji lúky. Zhodou okolností tam boli malé kríčky (to, že boli orosené zistil hneď, lebo zrazu mal úplne mokré tričko a nohavice, ale to, že to boli čučoriedky zistil až ráno keď uvidel prefarbené zborové tričko, ale podarilo sa vyprať). Plazil sa pomaly, ale isto. Neskôr prišiel až na pokosenú časť lúky a zistil kde je hangár, lebo stálo pri ňom zopár ľudí.
Jožko, napriek tomu, že to bol jeho prvý prepad (vzorný študent), si viedol celkom dobre. Stráže si svietili baterkami, takže Jožko presne vedel, kde sú a kam sa pozerajú. Posledných asi 150m k hangáru išiel skoro vystretý, lebo stráže šli akurát k ohňu. Predsienku našiel zavretú. Jemne ju pootvoril, aby nenarobil hluk a pomaly sa vtiahol dnu. Bol ešte len v predsienke a od vnútra ho delili ešte jedny polozavreté dvere. To bolo dobre, lebo akurát išla spať nejaké slečna a chvíľu po nej aj Baja. Napísala Jožkovi správu, aby sa nestratil, nakrémovala sa :) a zhasla.
Jožko, mysliac si, že to bola stará stráž narátal asi do 20 a vybral sa hľadať vlajku. Šmátral vľavo, hľadal vpravo, ale všade len topánky, karimatky a spacáky. Prišiel až na koniec hangára a vlajky nikde. Ale vtom započul ako niekto vchádza do stanu. Keďže bol amatér, alebo slepo veriaci vo svoje schopnosti, nedal sa na útek, len sa prikrčil za dverami. Jasné, že ho ďalšia slečna, ktorá nevie kedy má chodiť spať, našla. (stráž ani nevedela že je Jožko v tábore) Keď sa Jožko pýtal, kde mali tú vlajku, ukázali mu ju asi meter od miesta kde stál, v druhej predsienke. (smola) Hneď budila Baju zo slovami, že tu má návštevu. Baja, aby spravila deťom radosť, povedala Jožkovi, aby utekal a začala kričať na poplach, ale deti sa na ňu vykašlali, proste trapas. Tí, čo boli pri ohni ostali tam a tí, čo spali v stanoch, spali ďalej. Jožko teda neutekal. Postupne sa nazbieralo asi do 10 zvedavých ľudí, ktorý Jožka pekne privítali. Dostal čaj, ponúkli mu večeru, uložili v chatke na gauč a s prianím dobrej noci sa s Jožkom rozlúčili.
Ráno sa Jožko zobudil asi o šiestej, lebo mu slnko svietilo cez okno a tropická noc, ktorá vtedy mala byť, nebola na severe Slovenska až taká tropická. Spacák si Jožko ako hrdý skaut, ktorému nešťastne nevyšiel prepad, ochotný niesť následky, nevypýtal. (ich to nenapadlo, hoci to ráno ľutovali) Keďže v tábore všetci ešte spali, našiel si Jožko nejaký zborový časopis a prečítal ho. Dal si čaj. Poprechádzal sa po tábore, poprečítaval si nástenky. Zdravil ľudí, čo sa postupne zobúdzali. Rozprával sa s deťmi, ktoré boli presvedčené o ďalších Jožkových komplicoch, ktorý behali v noci po lese. Jožko ich vtom nechal. Veď presvedčiť niekoho, že človek ide sám na prepad by bolo na nič a vysvetľovať deťom, že ho slečny opustili, nepokladal za najlepší nápad.
Keď už bol Jožko opozeraný a nikto sa mu už nevenoval, aby sa nenudil, zapojil sa do rozcvičky. Pozvali ho na raňajky, pochválili na nástupe. Jožko bol v šoku. Žiaden trest, bol tam ako hosť. Povedal si, že možno príde aj nabudúce. Po nástupe opäť nemal čo robiť a tak pomáhal roverom s nejakými stavbami. V rámci voľného času lúštil rozmočený papier na ktorom mal spoje domov. Našiel taký, s ktorým by sa ešte mohol na 2 hodinky zastaviť na Rozkvete a vyrozprávať Hladovi svoj príbeh.
Dostal desiatu aj pozvanie na obed. (mali kura) Ale odmietol ho, aby stihol autobus. Rozlúčil sa so všetkými, oni mu ešte raz poďakovali, že ich prišiel prepadnúť a vydal sa na cestu domov. Po fáborkách prišiel až na asfaltku, asi 10 metrov od miesta, kde z nej zišiel, keď šiel tam. Vydal sa na juh. Prvé auto, ktoré išlo okolo, bolo zhodou okolností z Hladovho okresu, ale nezastavilo. O chvíľu, akurát ako vyšiel na hrebeň, išla dodávka. Tú stopol. Šofér bol Maďar a keďže Jožko má síce maďarské priezvisko, ale po maďarsky nič nevie, veľmi sa neporozprávali. Tí čo Jožka poznajú si povedia, že to nebol preňho problém, ale predsa mu to bolo divné.
Na Jožkovu otázku, či ho môže zviesť dole do dediny, povedal po chvíli, že ide do Žiliny. Jožko tam chcel ísť tiež a tak mu ručne-stručne chvíľu vysvetľoval, že tam pôjde s ním. Pochopil. Jožko spomenul, že ide až do Bratislavy, ale on nič. Žilinu prešiel, nezastavil, ale mal dobrý smer, tak sa Jožko nesťažoval. Za Žilinou na rozkopanej ceste sa Jožka pýtal, že či je to diaľnica. Po chvíli sa pochopili. On, že ide do Györu, tak mu to Jožko odsúhlasil a v duchu sa tešil ako ušetril čas i peniaze. Ešte sa Jožko snažil spojiť s Hladom a dohodnúť si stretnutie, žeby sa vzdal úžasného stopa a šiel by s ňou na kofolu, ale bola v cudzom kraji a tak sa nedohodli.
Jožko sa teda, počúvajúc maďarský rap, šťastne doviezol až do Petržalky, kde má trvalý pobyt. Zakýval Maďarovi a šiel domov. Tam urobil zo seba človeka a napísal Markétke ako bolo. A bolo dobre.
Jožin, 34.zbor
Tábor Western City 14.-28.7.
Odbila 9-ta hodina a skoro všetci sme pobehovali po nástupišti nášho moderného Orient Expresu (i tak môžeme dnes nazývať slovenské autobusy;-), ktorý nás mal priviezť do vytúženého cieľa, na dlhé týždne od našich milovaných rodín a za honbou spoznávať nových fešných kowbojov a kowbojky... tábor sa mohol začať...
...s úspechom sme dorazili do nášho Western City vo výstavbe, prvé dni pomáhali k jeho konečným úpravám a potom sme začali žiť ten pravý kowbojský život...
...tvrdé pravidlá Šerifa si dovolil porušiť len málokto, veď prísť o ťažko zarobené doláre sme predsa nechceli... množstvo hier – banditi a rôzne iné bojovky, výpravy za treskúcou zimou na Severný Pól, stávky a Western City Bank dopomohli niektorým občanom zveľadiť svoje imanie natoľko, že sa stali veľaváženými občanmi, ktorým pospolitý kowbojský ľud trošku závidel, ale ktorých aj hlboko obdivoval (napr. veľavážený pán Čučoboss;-) ... samozrejme cieľom bolo zbohatnúť, veď kto by si chcel nechať ujsť dražbu tovaru z Európy? Nuž ale práca nie je všetko... a preto večerné zábavy, hra na gitaru (veľké díky Ďasanovi a husličkám:), Country bál alebo Rodeo zanechali v mnohých nás hlboké spomienky na krásne letné večery posiate hviezdami... taktiež nemožno zabudnúť na relaxáciu pri futbale, či ringu, občasnom ultimate-e a bejzbale a našej jedinečnej TTV... dni ubiehali ako voda a prišli tie posledné, kde sme ešte stihli zažiť výlet a Honbu za zlatom a konečne aj vytúženú dražbu, kde každý našiel to, čo hľadal, alebo aj keď nie, využil všetky doláre dokonale... večerný Hangár-hárem-bar bol krásnou rozlúčkou so slnečným Western City...
...máte snáď pocit, že sme neboli na skautskom tábore? Ale kdeže... samozrejme, že sme nezabudli na nástupy – vítanie dňa skautskou hymnou, kontroly stanov, super jedlo, získavanie bobríkov, skautské sľuby a na nočné stráže...dokonca sa nám aj prepad ušiel(že Jožo;-) ...aj rozcvičky sa nám ušli:) no dobre, aj dvojdňovka;-)
...ale už bol čas ísť... tak sme sa v sobotu zbalili, nasadli na Orient Expres opačným smerom a večer sme sa vítali s našimi drahými príbuznými:)
Goodbye Western City, budeš nám chýbať:)
Katy:)
Filmová noc vĺčat 2.-3.7.
Tu bude Bajin článok...
Baja
Výlet 30.6.
Záverečný výlet v školskom roku padol na moju hlavu, ale keďže ma až do úplného konca júna trápili skúšky, jediný možný termín výletu bol 30.jún. Ráno sme sa v celkom úctyhodnom počte(nepamätám si koľko nás bolo, ale viem, že sa mi to zdalo ako úctyhodný počet:o) a v celkom netradičnom čase(o 9.00, to je naozaj trochu neskoro) zišli pred klubovňou a vyrazili smer Pajštún. Aj keď nie sme leniví(teda ja som, ale hovorím za ostatných:o), do Záhorskej Bystrice sme sa predsa len odviezli busom a odtiaľ sme kráčali už po vlastných. Cesta bola vcelku náročná vzhľadom na fakt, že sme museli riešiť Kamilkyne otlaky, odpovedať na stále nové a nové Tífusove otázky a pripomienky a poháňať víčatá, aby sme sa vôbec stihli dostať až na Pajštún.
Katka a Zuzka si trošku nadbehli a pripravili vĺčatám značky, ktoré ich priviedli až k zakliatemu princovi(Julka F.) sediacemu priamo v zrúcanine hradu Pajštún. Deti princa pomocou niekoľkých úloh odkliali a on ich za to ponúkol disco keksami. Najedli sme sa, zahrali sme si zopár hier a asi po hodinke sme sa vybrali späť. Aj cestu domov sme poriadne odflákli pretože sme zišli len do Borinky kde sme sadli na autobus a odviezli sa do Blavy. Na Mlynských Nivách sme sa rozlúčili a rozišli sa prázdninovať.
Betka
Trojdňovka skautiek 22.-24.6.
Dlho pripravovaná trojdňovka pre skautky sa 22.júna, v deň Sečkiných narodenín, stala skutočnosťou:o) Podľa dohody sme sa stretli pred klubovňou a spolu sme vyrazili na AS Mlynské Nivy - tam nás našťastie stihla Sečkina mama, ktorá priniesla zabudnutý preukaz poistenca (ten predsa na akcii nemohol chýbať). S obrovskými batohmi sme sa pekne usadili vzadu v autobuse a naša cesta sa konečne začala...
Na Patrónke pristúpil Julo (ktorému ešte raz ďakujem za účasť a za nosenie potravín) a zostava bola kompletná. V Plaveckom Podhradí sme vystúpili (bolo to zaujímavé vystupovať úplne zozadu s takými veľkými ruksakmi cez tú úzku uličku plnú ľudí :) a začal sa pochod na Amonovu lúku. Prvá zastávka bola pri zrúcanine. Niektorí si išli pozrieť výhľad, iní sa učili zbaliť si ruksak:o)
Po ťažkých neviem presne koľkých hodinách sme konečne dosiahli cieľ. Stihli sme sa navečerať, postaviť stan a navariť čaj. Potom začalo liať. Bolo to „zábavné“ (našťastie tam bol prístrešok, pod ktorý sa schovali tí, ktorí sa nezmestili do stanu). Zaspomínali sme si na tábor J a keď dážď ustal uložili sme sa spinkať. Neviem ako ostatným, ale mne to trvalo poriadne dlho kým som zaspala. A keď som zaspala, už som musela znova vstávať a ísť ďalej. No ale najprv sme sa naraňajkovali(myslím že bola nutela... mňam) a až potom sme vyrazili. Na Mesačnej lúke sme si dali desiatu a doplnili vodičku. Pokračovali sme na Vápennú, kde sme mali chlebík so salámikom, lunexom a papričkou, ako obed. Chvíľku sme si oddýchli, poobzerali sme sa okolo a pokračovali sme v ceste. Podvečer sme dorazili na Čermák. (za sobotný výkon musím pochváliť všetky skautky, lebo aj keď občas frflali tak im to "putovanie" išlo oveľa lepšie ako v piatok:)
Na Čermáku sme si našli ohnisko, rozložili stany a začali pripravovať večeru. Ani som neverila koľko sa toho zmestí do siedmich útlych skautiek. Po dvoch porciách špagiet a polievke sme pri ohníčku popíjali čajíček a rozprávali si o... všeličom(zúčastnení vedia:) Keď sa všetky skautky uložili spinkať tak sme ich s úsmevom na perách postupne zobudili aby sa prešli k prameňu a spravili dôležité rozhodnutie : Vyslobodia Jacka Sparrowa alebo sa ulakomia na poklad? Na naše veľké potešenie sa Srnky aj Elfky rozhodli pre Jacka a potom sa po druhý raz uložili spinkať. So Zuzkou sme ešte chvíľku pokecali s Ondrom (34. zbor), ktorý si robil výlet so svojimi skautmi, a potom sme aj my odišli do ríše snov.
V nedeľu ráno sa niektorým veľmi ťažko vstávalo(Zuzka vie o tom viac:) a tak sme sa rozhodli, že našu výpravu ukončíme. Po raňajkách (boli dokonca dve možnosti – paštika vs. džem) sme pobalili čo sa dalo a asi za 40 minút sme zbehli na autobus k Zochovej chate. Čakanie na autobus sme si krátili kávou (Julo), kofolou (K&Z) a nanukmi (skautky). Ešte sme Sečke odovzdali malý (naozaj malý) darček a potom nás už autobus odviezol do Bratislavy. S Julom sme sa rozlúčili na Bajkalskej, Zuzku s Julkou sme poslali do Vrakune a my ostatné sme spoločne prišli až ku klubovni. No a tam sa už naše cesty naozaj na pár dní rozišli.
Bola to super akcia a už teraz sa teším na ďalšiu podobnú...myslím, že Julo spomínal Veľkú Fatru ako ideálne miesto:o)
Konzerva
Opekačka s rodičmi 26.5.
Keďže táto akcia sa konala pred dvoma mesiacmi, neviem či si na všetky časové a iné údaje spomeniem... ale pokúsim sa.
Spolu s Betkou, Bajou a našou babkou sme na Filozofickú lúku prišli okolo desiatej. Vybrali sme najlepšie ohnisko, nazbierali drevo, založili ohníček, naraňajkovali sme sa a... čakali sme. Neviem presne kedy, ale asi vtedy keď mali, dorazili Gallusovci. Tí, okrem športového náčinia, priviezli od klubovne aj dve Srnky – Janku a Dominiku ( ktorá na tejto akcii dostala od Betky novú prezývku Modelka :) Myslím, že potom sme zostavili dva tímy (Janka s Helenkou proti Julke s Modelkou) a hrali sa nejaké hry (napr.: preniesť loptičku na lyžičke a pod.). Keď sme obedovali naše rady rozšírili Hanka s ocinom a neskôr aj rodina Paradeiserovcov a moji rodičia s tetou. Svojou prítomnosťou nás poctili aj róveri, ktorí sa vracali z Ringo turnaja. Nesmiem zabudnúť ani na Zaja a Tona, ktorí pri nás tiež chvíľku posedeli.
A čo sa vlastne robilo? Všeličo... Hrala sa super hra Šlengo. Bohužiaľ zahrali sme len dve kolá, lebo šlengo (teda kli-klak) sa stratilo (po dlhšom hľadaní sa našťastie našlo...a teraz je opäť stratené niekde pod Paračom). Okrem toho sa veľa športovalo. Niektorí sa zdokonaľovali v ringu, iní dali prednosť volleybalu a bedmintonu, ak si dobre spomínam tak tam bola aj futbalová lopta a ešte sa hrala aj indiánska palička...no dúfam, že som na nič nezabudla.
Naše milé malé zhromaždenie sa okolo pol piatej pobalilo a pobrali sme sa domov. Na záver už len toľko, že: počasie bolo fajn, program bol tiež a páčilo sa mi, ale keby bolo na prezenčke a lúke viac ľudí určite by som sa nehnevala (a asi ani Baja nie:)
Takže ... budúci rok bude opekačka tiež a dúfam že na nej nebudete chýbať :o)
Konzerva
Ringo turnaj 26.5.
Ráno sme sa stretli na patrónke v takomto zložení: Maťa, Matúš, Julka G., Alžbet, Kika, a Kikina sestra Pavlína a Lepo. Cestou nás ešte dobehla Julka F. A tak sme sa z Patrónky vybrali na lúku snežienka pod lanovkou. Išli sme tak, že skoro sme prišli neskoro. Vlastne prišli sme o 10 minút neskôr, ale to je v našom zbore ešte veľmi malé meškanie (to bola len taká milá poznámka J). Hneď ako sme prišli som Keyke (organizátorke turnaja) oznámil, že budeme len 2 tími. Cez net som jej nahlásil 3, ale situácia sa zmenila. Boli sme dva tímy. Stoštvorka boli Julka G, Maťa, Kika, Alžbet, a druhý team, už ani neviem ako sme sa volali, tak tam bol Matúš, Julka F, Pavlína, a ja. Tak sme si sadli na lúku a kuli bojovú taktiku a o chvľku sme si mysleli, že už úplne ovládame ringo krúžky. Veď na schôdzke sme to predsa trénovali, ale neboli sme až taký machri. Ako sme tak čakali na ringo zápas, tak sme si zahrali ultimate, kde som sa tak nabehal, že ringo krúžok som pri prvom zápase skoro ani neudržal v ruke. Ale aj tak sme prvý zápas vyhrali, potom sme znova drtili ultimate, a to som bol už úplne down a možno aj preto, ale možnože aj kvôli iným okolnostiam sme prehrali a tým sa pre nás skončil zápas. Druhý team čiže Stoštvorka si počínala veľmi podobne, no proste sme obi dva teami zo 104ky vyleteli. Oba teamy jeden zápas vyhrali, ale jeden prehrali a tým s pre nás zápas skončil. Počas celého ringo turnaja sme s Matúšom nadväzovali známosti v róverskej mafii z Bratislavských zborov. Hľadali sme zbor táboriaci blízko nášho tábora kvôli tomu, aby sme mohli niekoho na tábore prepadnúť, ale nič poriadne sme nenašli. Niekedy ku koncu nášho účinkovania v turnaji prišiel Juro z Opekačky a on nás potom odviedol na opekačku, ale to je už iný článok.
Lepo
Mestská hra pre vĺčatá 5.5.
Ráno som sa zobudila do daždivého rána. V dome bol veľký zmätok, lebo časť mojej rodiny išla na rozličné stanoviská. Napr. brat bol kominár, sestra murárka, otec rybár a teta zámočníčka.
Nakoniec keď všetci odišli zostala som doma iba z maminou. Išli sme autom ku klubovni. Tam sme čakali 10 min., no keď nikto ďalší neprišiel, odišli sme na električku č. 14. Tou sme sa odviezli pred SND. Tam sa hra začala. Najprv som si myslela, že budem s Horváthovými sama v družstve, ale mýlila som sa. Pridal sa k nám Ondrej a Mášenka. Nakoniec sme sa rozdelili na dve družstvá, ale chodili sme spolu. Začala sa hra a všetci sme sa rozutekali.
Najviac sa mi páčil kominár, zlatník, medovnikárka, rybár, záhradníčka, mlynár, pekár, klobučník, hodinár a kúpeľníčka. Na vyhodnotenie sme prišli k Dómu sv. Martina. My Bieli Tesáci sme boli na 4. mieste. Šikovníci, skupina ktorá chodila s nami bola na 2. mieste. Podelili sa s nami o bonbonieru a potom sme sa rozišli.
Bola to veľmi dobrá hra!
Výsledky:
- Pršiplášky(113.zbor dievčatá)
- Šikovníci(104.zbor)
- Výťazi(34.zbor)
- Bieli Tesáci(104.zbor)
- Víťazi(34.zbor)
- 113.zbor chlapci
Hela-Kliešť
Veľké jarné upratovanie 1.5.
V poslednom čase sa udialo dosť veľa akcií, na ktoré sa len tak ľahko nezabudne. Jednou z nich bolo aj prvomájové upratovanie klubovne, kedže 1.máj sa považuje za sviatok práce od čias komunizmu:). A zrazu prišiel ten deň D, kedy sa všetci naši roveri mali zbehnúť do klubovne a aspoň tak trochu ju dať do poriadku aby si okoloidúci mohli povedať, ako sa len tí skauti vedia o tú svoju klubovňu starať (sice neviem koľkí ľudia z okolia vedia, že tam sídlia práve skauti:).
Čudujete sa, že som práve napísala, že sa "mali" zísť? Ja vám to hneď aj poviem: Mali sa zísť, ale nezišli sa, nebudem riešiť prečo neprišli, ale hlavne že ich prišlo aspoň zopár. A medzi nimi som sa nachádzala aj ja. Viem, znie to zaujímavo, ale čo už. V klubovni sme sa mali stretnúť už o deviatej, ale kedže práce bolo veľa:) Prišli sme, ako nám to vyhovovalo. Ja osobne som prišla asi o pol dvanástej. Keď som sa už konečne dostavila do klubovne s očakávaním, že klubovňa bude plná pracujúcich ľudí, bola som nemilo prekvapená. Vo vnútri sa nachádzali iba Baja, Betka a Katka a o chvíľu prišiel aj radca roverov - Lepo. Ten prišiel asi o jednej, čiže až o hodnú chvíľu, ale to nie je podstatné. (Poznámka redakcie: Lepo tam bol od rána, akurát o dvanástej si odskočil k babke na obed:) Podstatné je čo sa vlastne celý ten deň v klubovni dialo.
Hneď po tom ako som prišla, som si zložila veci a hor sa do roboty. Ale ešte predtým som sa samozrejme opýtala Baji, aká vlastne robota by sa pre mna našla. Baja medzitým domýšlala mestskú vlčiacku hru. Baja hneď vedela čo mi má dať za úlohu - čistenie záchodov. Aspoň budem mať prax do budúcnosti:) Tak mi vysvetlila, kde nájdem handry a veci podobné, čistiace prostriedky a idem na to. Ešte spomeniem, že Katka s Betkou nám pekne vyumývali okienka až sa leskli, okná samozrejme:)
Ako prvé som začala umývať záchodiky, ktoré boli celé od maliarskej stierky a všetkého maliarskeho sajrajtu. Nakoniec som umyla aj predsienku s umývadielkom, takže to tam potom všetko pekne voňalo a lesklo sa. Baja zatiaľ kým som drhla záchody, zametala naše hlavné izbietky a ešte trochu porobila poriadok v skriniach. Betka s Katkou ešte stále drhli okná:) Keď už konečne prišiel Lepo aj so svojim kamošom menom Šorty, mohla sa začať vytrhaváť burina okolo klubovne. Smutné, že si Lepo musel na pomoc zavolať kamoša, ale čo iné mu ostávalo, však sám by tú burinu asi nezvládol. Asi o takej jednej musela Bajuša opustiť našu klubovňu, lebo mala na druhý deň skúšku. Ešte stále som drhla záchody:) Po pol hodinke už museli odísť aj Betka s Katkou za učením... každý sa len za učením naháňa;) Tak sme tam ostali samozrejme, ja, Lepo a Šorty. Keď chalani boli hotoví s burinou, boli dosť unavení, tak chviľu oddychovali a zhovárali sa. Šorty sa potom ešte chviľu zdržal, ale nakoniec aj on musel fičať domov, možno za učením, neviem. Z tohto jasne vyplýva, že sme nakoniec ostali iba ja a Lepo, ktorý dorabál ešte nejaké nedostatky pred klubovňou a ja som pomaly doumývavala záchody, ktoré boli fakt dosť špinavé. Trvalo teda dlho, kým boli úplne čisté. A tá burina bol tiež poriadny zaberák, však Lepo môže dosvedčiť.
Po štyroch hodinách upratovania sme sa s Lepom zhodli na tom, že klubovňa ako-tak vyzerá, a že sa nemusíme za ňu hanbiť:) O pol piatej sme si pobrali veci, ja som sa prezliekla, Lepo vysadol na bicykel a unavení od toľkého upratovania sme sa pobrali domov, s pocitom že sme našej klubovni pomohli. A myslím, že stálo za to tam byť, takže o rok sa na upratovaní vidíme dúfam, že v plnom počte.
Julka F.
Výlet: Pozorovanie zveri zjari 21.4.
Tento výlet sa dá, ako inak, vystihnúť len slovom SUPER. Teda stretli sme sa pri (v) klubovni o 7.30. Zatiaľ sme boli samé baby, čo tak aj ostalo. Tak sme sa teda vybrali električkou do Rače, kde nás už čakala Palička, ktorá si myslela, že výlet je až o hodinu neskôr. Kým sme išli na Pánovu lúku, hrali sme hru VLKY A ZAJACE. Baja a Konzerva boli vlky a my sme sa museli pred nimi do 10 sekúnd skryť a oni mohli urobiť len 3 kroky, aby nás našli. Keď všetko, čo sa dalo nájsť našli, zase rátali do 10 a my sme sa museli zoradiť podľa výšky. Keď sme prišli na Pánovu lúku, trochu sme sa posilnili a hrali sme hru s kartičkami, ktoré Konzerva poskrývala v lese. Vyšlo nám: SKAUT JE ČESTNÝ. Potom sme sa ohadzovali papierovými guľami, čo mala byť akože hra. Potom sme ešte po ceste hrali VLKY A ZAJACE. Ako vždy sme sa aj na tomto výlete dobre zabávali.
Nezábudka
Deň narcisov 13.4.
Ako každý rok, tak i tento sa náš 104. zbor zapojil do celoslovenskej zbierky na boj proti rakovine. Isto všetci dobre vedia, že túto zbierku každoročne organizuje Liga proti rakovine a peniaze zozbierané dobrovoľníkmi sa použijú na pomoc chorým na rakovinu. Do slnkom zaliateho piatku z nášho zboru počas dňa vybehlo 6 skupín od včielok až po roverov. Opäť, ako po minulé roky, sme dostali na starosti Trnávku.
Už na prvý pohľad ľahko vydedukovať, že je to mestská časť, ktorá práve nepraská vo švíkoch hmýriacimi sa ľuďmi. Poniektorí mali to šťastie a podarilo sa im ukoristili strategické fleky pred obchodmi ba priam až obchodnými centrami, no ostatní sa terigali pustými uličkami naprieč Trnávkou.
Napriek tomu jednotlivé skupinky, plné elánu a v dobrej nálade, vyzbierali do kasičiek úctyhodné sumy:
Baja, Betka, Lucka, Lucka, Striga, Julka, Hela: 6141.50,-sk
Ďasan, Cyro, Timo, Kubo, Samo, Matúš, Egreš, Slon, Blato: 8425,-sk
Juro, Sója, Maťa, Alžbet: 3300,-sk
Svištica, Julka Filová, Julka Gregová, Kika: asi 5000,-sk
Katka, Zuzka, Dominika, Palička: asi 4780,-sk
Evička, Miška Stanová, Katka Macková, Radka: asi 4306,-sk
spolu: 31.952,50 sk
Všetkým zúčastneným by sme týmto chceli poďakovať a už teraz sa tešíme na našu - vašu spoluprácu v budúcich rokoch. Napokon: ten, kto nebol, môže ľutovať!
Sója
VVV 5.4.-10.4.
Štvrtok:
Celé sa to začalo na hlavnej stanici o 8 30 ráno vo štvrtok 5teho apríla. Prišiel som trošku skorej, chvíľku som si posedel a už sa zbiehali ostatný. Šup sem už tu bola Svištica so Svišťom. Krátko na to prišli Baja, Zuzka, Juro, Betka, Katka, Dagmar, Julka F. a zaklincovali Marek s Tomášom, ktorý prišiel s hambatým časopisom Plus 7dní :-).
Vláčik sa pohol a čoskoro sme boli na chate v Zázrivej. Cestou na chatu sme museli prekonať asi 1,5 hodinovú cestu peši cez hory s ruksakmi zo Šípkovej. Na chate sme síce boli, ale nemali sme kľúče. Museli sme tada čakať na Maťa a Zaja. Niektorý išli do kostola. Maťo zo Zajom prišli naozaj vo veľkom štýle, Bubu (Maťov pes) ogrcal Zaja cestou na chatu, šak pozri sa na fotky. Priniesli jedlo, fúkaciu pištoľ, a ešte mnoho výchovných prostriedkov (bokserské rukavice, paintbalovú pišol, vrhacie nože, cammel pack, mačetu). No proste sme mali čo robiť celý pobyt. Večer sme boli poniektorý pri ohni a niektorý v chatke. Zahrali sme investora, pokecali o somarinách v kuchyni a išli, kam? No predsa kam? Predsa do spacákov.
Piatok:
Vstali sme, najedli sme sa dobrých raňajok, čo nám pripravila Svištica spolu so skautskými sestrami. Doobeda sme si zastrieľali z fúkacej pištole Zajo nás učil box a sebaobranu. Ostatné boli v chatke a pripravovali niečo pod zub. Poobede prišli Riso s Bobekom. Už nás bol plný počet 16. Išlo sa aj do kostola. Večer sme hrali Investora a kecali o somarinách kravinách, haluzách.
Sobota:
Chalani vonku natáčali amatérske filmy na mobilné telefóny a baby (už druhý) deň boli v kuchyni a pripravovali zemiakový šalát. Ešte sme si zahádzali nožom a po obede sa išlo do kostola. Ale poobede bola haluz, robili sme skoky z lietadla, taký chyták, niekedy na tábore si to môžeš vyskúšať. Sme teda riadne popadali... Pri ohni vonku, pri ktorom sme sa stretli v príjemnej atmosfére viacerí konečne sme si zahrali zopár sedacích hier, potom sme zaliezli do chatky a tam sme v hrách pokračovali. Návštevníci kostola prišli do chatky až neskoro večer. Kecalo sa o blbostiach a išli sme spať.
Nedeľa:
Ráno sa išlo do kostola a poobede pripravil Bobek program, ktorý nás všetkých vytiahol konečne von. Poobede sme behali úplné všetci po lúkach okolo chatky a hrali Bobekovú hru, Ponorky, opice a tak ďalej. Večer sme hrali takú hru, že každý mal 5 zápaliek a keď niekto povadal "tabu" slová a niekto ho prichytil, tak mu musel jednu dať, tie tabu slová boli: No, áno. Hru tuším vyhral Zajo.
Pondelok:
Zajo vyšibal baby, ale ráno o šiestej, čo bol kontroverzný krok, a cez deň sme ešte obliali Zuzku. Pobede odišli Riso, Bobek, Zajo a Maťo. Večer sme si yahrali plno hier, ako napríklad ÚV KSČ a kecali o somarinách, že kto má koľko frajerov a frajeriek, a pod.
Utorok:
Už nás bolo len 12. Ráno sme vstali o 8-mej a to práve preto, lebo o 10-tej sme už museli vyraziť, a to práve preto, lebo o 12:25 nám išiel autobus, d o Žiliny a to práve preto, lebo o pol druhej nám išiel zo Žiliny vlak do Bratislavy a to práve preto, lebo sme totižto v utorok išli domov. Prišli sme domov, a ďalej už nemôžem písať, lebo každý išiel vlastnou cestou a každý išiel k sebe domov.
Toto bol len taký "zhruba výcuc" o VVV, to len tak aby si zhruba vedel čo sa tam dialo, a le VVV mala aj svoje čaro, ktoré sa nedá opísať v texte, preto, keď to chceš zažiť, tak o rok príď aj ty.
Lepo
Panelák 1.4.
Panelák sa začal tým, že sme sa 1.4. stretli pred našou klubovňou. boli tam: Ivanka, Janka, Dominika, Julka, Baja a Ja. Julka a Baja sú moje sestry. Autobusom sme sa odviezli až ku Bratislavskému hradu. Tam sa Panelák začal. Najprv nám zahrali divadielko a potom sme plnili štyri úlohy, za ktoré sme dostali cestoviny do polievky madame Žakelin. Z hradu sme išli do mesta. Tam sme videli ako sa beží maratónsky beh. Išli sme cez zoologickú záhradu. Ale nie, to som si vymyslela, veď bol 1.apríl.
Nakoniec sme našli úlohy a začali sme ich plniť. Podarilo sa nám splniť všetky úlohy a išly si ich vymeniť za body, ďalšie cestoviny. Pri vymieňaní som sa zoznámila so Sisou a Sasou, tak ich prezývali. Vo vývarovni u Hugolína Ivanka napísala recept na Pastiersky vyprážaný syr. Nakoniec sme našli madam Žakelín. Spočítali sme všetky body a vyšlo nám, že máme 136 bodov. Potom sme dostali pamätný list. Po skončení hry sme išli domov a zistili sme, že máme ešte stále najviac bodov.
Výsledky:
- 104. zbor skautky - 136 bodov
- 11. zbor družstvo Jakubovo námestie - 105 bodov
- 11. zbor - 92 bodov
- 11. oddiel Baktérie - 86 bodov
- 13. zbor - 81bodov
- 1. zbor Slimáčice - 75 bodov
- 113. zbor - žlté vĺčatá - 65 bodov
- 1. zbor Dračice - 57 bodov
- 104. zbor skauti - 54 bodov
- 113. zbor a 70. zbor - 45 bodov
- 61. zbor - 33 bodov
- 113. garcons (skauti) - 28 bodov
- 11. zbor (STV2) - 17 bodov
- 11. zbor Biely vlci - 10 bodov
- 1. zbor - 7 bodov
Hela-Kliešť
Streetball 31.3.
Raz ráno bolo to 31.marca ak si dobre spomínam sa niektorí jedinci stretli o štvrť na deväť na račianskom mýte aby vyhrali Streetballovy turnaj. Ale boli aj takí, v resp, povedané, ja, čo som musela prísť až na miesto toho divadla. Pred začatím zápasu sa všetci rozcvičovali aby podali čo najlepší výkon. Podaktorým to aj pomohlo: Ale pomaličky sa už blížila hodina H, kedy už boli všetci nervózni a napätí ako to vlastne všetko dopadne.
Na prvý zápas naskočili družstvá s názvami Space Jam a Weweke teda ak som správne prečítala názov družstva z fotky: Ale zabudla som na to že ihriska boli rozdelené na east side a west side, aby sa mohli hrať dva zápasy naraz, lebo bolo veľa družstiev, síce neviem kde sa ich tam nabralo, keďže ľudí nebolo až tak veľa. Družstiev bolo devät a s nasledujúcim názvami: Space Jam, Aleba, Čierna Diera, Marco Polo, Chlpate zuby, Moje baby, Prečo my, Hybešovci, Wewebc alebo tak nejak sa volali.
Asi o pol jedenástej doobeda: sme na rad nastupili my - čiže Alžbet, Maťa a samozrejme ja. K nám sa pridal aj Sasi, ktorý bol našou posilou kedže sme boli iba tri. Myslím, že mu patrí určitá vďaka, že nás tak podržal. Hrali sme s družstvom s názvom Prečo my. Samo boli tam samé baby, takže nebol problém ich zdolať. Ale musím povedať že sa držali statočne. Nakoniec po 15min trápení sme právom vyhrali. Asi o trištvrte na jedenásť nastúpili na east side naši vytrénovaní športovci v zložení: Cyro, Lepo, Matúsh a Ďuri. Proti nim nastúpilo družstvo s názvom Čierna diera, ktorú tvorili štyria ehm tiež dobrí chalani, ale naši tak statočne bojovali že nakoniec vyhrali. O štvrť na dvanásť sme znova nastúpili my, proti družstvu Hybešovci. S nimi sme tiež vyhrali. Hneď po nich nastúpilo proti nám družstvo s názvom Aleba. Neviem čím to bolo že sme trikrát za sebou vyhrali: O trištvrte na dvanásť hrali naše Chlpaté zuby, ktorí hrali s Marcom Polom. Keďže si už moc nepamätám či vyhrali alebo prehrali, tak nebudem klamať.
Po týchto zápasoch nasledovali už zápasy o miesta, a nakoniec nasledovalo finále. Ako keby sa štastie obrátilo proti nám, hrali sme s družstvom ktoré malo výstižný názov: Čierna diera. To sme fakt nečakali že prehráme. Ale nakoniec sme sa s tým museli zmieriť. Za to chlapcom sa darilo lepšie, keďže boli na treťom mieste a mi na piatom. A to sme si mysleli že putovné vedierko ostane ešte nejaký ten čas u nás. Nakoniec toho všetkého sme sa pofotili a otvorili fľašu šampanského. Potom sme všetci zamierili do šatní, prezliekli sme sa späť do čistých šiat a pekne unavení, ale aj štastní sme sa spolu pobrali električkou domov. Takže roveri, o rok určite poputuje putovné vedierko k nám!!!!
Julka F.
Jarný trojkopčiak 24.3.
Ráno sme sa zobudili do upršaného dňa, ktorý asi mnohých odradil od účasti na J3K, takže sme z Račka vyrazili v počte 7. Menovite Janka, Katka, Kaja, Markéta, Katka2, Svišť a moja maličkosť. V električke sa rada starších uzniesla na tom, že pôjdeme len na Šenkárku a potom na Stánisko. No po hodinke šlapania sme sa pod strechou altánku demokraticky rozhodli, že to v tom daždi nemá zmysel a ideme rovno na Stánisko. No poceste sme sa poniektorí rozhodli, že ideme aspoň na Cimbal a na Stánisko až potom. Na Červenom kríži sme si dali druhú prestávku pod altánkom, najedli sme sa, vypočuli sme si zopár Svišťových odborných prednášok:) a pohli sme sa ďalej. Na Cimbal sme dorazili viac-menej bez problémov, no kedže tento kopec je "veľký jak futbalové ihrisko", odkaz sme nenašli (ani Lepov:)).
Potom, kedže dážď stále neustával, začali niektorí frflať, že na čo ísť na Stánisko, no ešte stále v demokratickom hlasovaní vyhrávalo Stánisko. Podľa všetkého sme tam mali doraziť za chvíľu, no po čase sme začali mať pocit, že nevieme, kde sme:) Po chvíli blúdenia Svišť vytiahol GPS, lenže, nemali sme signál:) No potom sa signál našiel a múdra krabička nám prikázala otočiť sa o 180° a pokračovať v ceste:) Krabička nás však nedoviedla na Stánisko, ale na cestu do Záhorskej Bystrice a tak začalo ďalšie fňukanie a ďalšie demokratické hlasovanie. Žiaľ, ja a Markéta (jediné poriadne skautky), sme boli prehlasované a tak sme sa vybrali domov (a za to všetko mohol dážď, ktorý ani na chvíľu neprestal).
Svišť sa zahral na gentlemana a išiel s nami do Záhorskej, kde sa potom odpojil a šiel svojou cestou a my svojou. Na zástavku sme to zobrali behom, lebo nám práve odchádzal autobus. Keď sme vystúpili, ostali po nás len mláky a mokré sedadlá:)
Zuzička
Výlet február 24.2.
Sobotný výlet sa uskutočnil a to aj napriek tomu, že počasie nebolo také pekné ako bolo v piatok, ani také pekné ako malo podľa predpovede v sobotu byť, ale bolo také nanič ako meteorológovia naplánovali na nedeľu. Nepriazeň počasia však správnych skautov odradiť nemôže a účasť bola možno aj vďaka podpore 96. zboru vysoko nadpriemerná. Takú si snáď za celú históriu nášho zboru ani nepamätám a to som ja, skautský dinosaurus, už čo to zažil. Ak sa to zopakuje aj nabudúce tak navrhujem požiadať o zápis do Guinessovej knihy rekordov.
Čo sa programu týka, tak neostane mi nič iné ako vyjadriť spokojnosť. Veď napokon ani špekáčky mi na ohni neprihoreli. Tak čo by som sa sťažoval, nie? Menej leniví účastníci výpravy si mohli zahrať jednu bojovku, ktorú som však ja z dôvodu prípravy obeda neabsolvoval a teda neviem bližšie napísať o čom bola. No, ale ľuďom sa zdá sa páčila, takže fajn.
Ďalším bodom programu bol baseball, v ktorom sme napriek búrlivému povzbudzovaniu divákov a občasným roztržkám v hľadisku podľahli 96. zboru. Avšak my im to pri najbližšej príležitosti vrátime, nech si o sebe nemyslia drzáni... Aha, a ešte by sa snáď patrilo povedať cteným čitateľom, že kde sme to vlastne boli. Nuž, na jednej lúke v lese neďaleko Bieleho kríža.
Na záver už len dodám, že podľa mojich najlepších vedomostí neboli povolené 10 percentné straty zase raz prekročené. Takže niet sa čoho báť. Vidíme sa na ďalšom výlete, nie?
Svišť
Stretnutie s rodičmi 23.2.
V prvom rade sa chcem v mene všetkých vodcov poďakovať rodičom, ktorí si našli čas a prišli na rodičko. Bolo na nich vidieť, že majú o skauting a svoje deti záujem. Myslím, že stretnutie bolo fajn a rodičia sa dozvedeli o problémoch a novinkách, o ktorých možno vôbec nevedeli. Je však dosť smutné, že na 30 rozposlaných obálok reagovalo asi 8 rodičov. Preto prosíme rodičov, ktorí na stretnutí neboli, aby nás aspoň telefonicky alebo osobne kontaktovali. Ďakujeme...
Baja
Filmová noc 16.2.
V piatok 16.februára okolo 20.hodiny( presnejšie o 21.hodine, ale tak hráme sa že sme začali načas) sa v našej klubovni rozbehla akcia s názvom filmová noc, určená starším členom nášho zboru. Účastníkov bolo približne 12, nálada výborná, jedla bolo nadmerné množstvo a filmy boli dva. Usporiadateľmi boli, aspoň podľa mojich informácií, Lepo a Matúš, ktorým chcem hneď na úvod poďakovať za skvelú organizáciu a hladký priebeh akcie (oficiality máme týmto pádom za sebou:).
Ak mám ísť v chronologickom poradí tak aký bol úplný začiatok akcie to neviem pretože som meškala, ale myslím, že predtým ako som sa dostavila, usporiadatelia nestihli nič iné ako strategicky rozmiestniť stoličky tak aby každý videl na obrazovku. Keď som prišla akurát sa zhasínalo:). Prvý bol na programe najnovší film o Jamesovi Bondovi, Casino Royale. Nový James je fešák, trošku bol nešikovný ale však to je na začiatku zabijáckej kariéry asi každý:).
Po filme sme šli hrať drsnú akčnú hru, ktorá spočívala v tom, že sme sa rozdelili do dvoch skupín a každý z nás mal v zadnom vrecku nohavíc (riflí prevažne:) zastrčenú šatku. Kto o šatku prišiel musel stáť na mieste kým mu niekto s jeho spoluhráčov neukradol novú šatku od súpera, z čoho logicky vyplýva, že o šatku mohol hráč prísť tak, že mu ju niekto zobral:). Po niekoľkých kolách sme sa opäť presunuli do našej provizórnej kinosály a pozreli sme si horor Halloween natočený v roku 1978, pri ktorom sa nebál skoro nikto a strach predstieral skoro každý, l ebo vykríknuť si len tak prostred noci v tmavej klubovni to je lákavé... pre mňa teda rozhodne:). Po horore sme vo vrieskaní pokračovali v hre na obete a vraha. Obete sa schovávali v klubovni a vrah každú chvíľu niekoho podrezal, až kým ostatní neodhalili jeho identitu. Táto hra sa samozrejme hrala potme.
Takto sme sa zabávali asi do (opravte ma ak sa mýlim) tretej hodiny rannej, kedy prevažná väčšina definitívne podľahla únave a odobrala sa na odpočinok (ani v jednom prípade to nebol odpočinok večný, chvalabohu:). Ráno sme už len poupratovali klubovňu, dojedali zásoby a rozbehli sa každý za svojimi sobotňajšími povinnosťami.
Betka
Futbal 10.2.
Góóóóóóóól... Aj takéto výkriky sa niesli telocvičňou na Gercenovej ulici cez druhý februárový víkend. Ak chceme nájisť začiatok, aby sme porozumeli kontextu musíme začať čítať od začiatku:)...
Celé sa to začalo v piatok 9.2. v našej klubovni, kde prespali skauti z Košíc, ktorý prišli na futbalový turnaj. Keďže boli dosť unavení z cesty, tak sme s nimi nepodnikli žiadne akčné hry typu šatka, ale o to akčnejšie to bolo na druhý deň.
Svitol teda deň 10.2. a s ním sme sa aj my skauti nahrnuli do spomínanej telocvične. Najprv hrali dievčatá, ktoré tvorili podstatnú časť dievčenského osadenstva a bojovali naozaj statočne. Nezľakli sa ani starších súperiek a nastúpili na ihrisko v plnom počte:). Tu ponúkam výsledky dievčat:
| 34. | Esá | Piešťany | 104. | |
| 34. | XXX | ??? | ??? | 2:1 |
| Esá | ??? | XXX | ??? | 3:0 |
| Piešťany | ??? | ??? | XXX | 3:0 |
| 104. | 1:2 | 0:3 | 0:3 | XXX |
No keď sme už zhodnotili dievčatá poďme zhodnotiť aj chalanov:). Chlapci prišli síce v menšom zložení ako dievčatá, ale v základnej skupine si počínali trošku lepšie. Z 5 zápasov vyhrali 3. Spolu nastrielali 4 góli a dostali 5. Ani tieto uspokojivé výsledky však nestačili na postupové miesto a tak sa play-off hralo bez nás. Myslím si však že to bolo lepšie ako minulý rok, takže ďakujem všetkým ktorý prišli a hájili naše farby. Taktiež by som rád poďakoval organizátorom za výbornú pripravenosť a za celkový zážitok z akcie. A už teraz viem povedať že nebudeme chýbať ani na ďalšom ročníku:). Takže športu zdar!!!
Juro
Výlet január 20.1.
A veru sme sa stretli ráno na Patrónke v takejto zostave. Kamilka, Terezka, Fanny, Helenka, Hanka, Maťo, Jerguš, Julka, Svist, Ďasan, Marek, Lepo. Počasie nebolo najsamlepšie, ale čo už… Išli sme smerom na Kačín.
Cestou sme prešli okolo preliezok, za ktorými vĺčatá otáčali hlavičky, ale výlet je výlet a tak sme šliapali ďalej. Však aj v lese bude haluz :). Cestou sme sa zastavili na občerstvenie v altánku, z ktorého bol krásny výhľad na Lamač. Osviežili sme sa teplým čajom, zahrali sme si schovávačku v lese a išli sme ďalej. Pri príchode na Kačín sme stretli uja, ktorý nám ukázal všelijaké fotky zo zoologickej záhrady a z múzea automobilov. Znovu sme sa osviežili a zahrali sme si bojovku s papierovými guľami. Vĺčatá a skauti so skautkou (Julkou:) behali po lúke, zatiaľ čo Marek so Svišťom sa oddávali počítaniu matiky v divočine. Ale agresívne sýkorky (Svišťo vravel:) lietali nad lúkou, a tak sme sa po posedení vydali naspäť. Znovu sme prešli okolo preliezok, ale napriek časovej tiesni sme pokračovali bez zastávky. No... a to je koniec.
A keďže vidím do budúcnosti, tak viem, že aj ďalší výlet (februárový) bol fajn. Alebo som túto recenziu písal až po ňom:). No... nechal som sa uniesť :). Tak vidíme sa na ďalšom výlete.
Lepo
NOVINKY
...staršie ankety
Túto stránku si práve prezerá